Pred 50 rokmi prvý raz nahradili srdce

Soňa Pacherová:

Slovenská kardiochirurgia na archívnych snímkach. Hore Ivan Šimkovic a Juraj Bolf ukazujú (v roku 2002) modely chlopní. Dolu zľava Šarlota Horváthova, prvá československá pacientka, ktorej transplantovali srdce, tím profesora Ladislava Kuželu pri transplantácii 9. júla 1968 a detailný záber z transplantácie.
BRATISLAVA - 8. júl 1958 a 9. júl 1968. Dva dni nasledujúce po sebe, no s odstupom desiatich rokov na Slovensku ukázali, že život sa zastavením tlkotu srdca nemusí skončiť. Keď sa písal prvý dátum, iba o osemročný Ivan Zelenay podstúpil v nemocnici na Partizánskej ulici v Bratislave prvú operáciu s využitím mimotelového krvného obehu v strednej a východnej Európe. Keď druhý, v tom istom zdravotníckom zariadení transplantovali 54-ročnej Šarlote Horváthovej srdce, prvé vo vtedajšom Československu aj v celom socialistickom tábore.
„Na Ivanka nikdy nezabudnem. To drobné, chudučké a blonďavé chlapča malo vrodenú chybu medzipredsieňovej priehradky srdca. A žiadnu šancu na normálny život,“ spomínal vlani zosnulý kardiológ Ivan Šimkovic v roku 2002 v Pravde na prelomového pacienta svojej lekárskej praxe. Poznal však veľa podobných detí. Nesmierne ho trápilo, keď im medicína 50. rokov minulého storočia nedokázala pomôcť.
 
V júli 1956 však Šimkovic oslovil známeho, prírodovedca zo Slovenskej akadémie vied Juraja Bolfa. Nech mu vraj vyrobí akési čerpadlo, ktoré by počas operácie dokázalo nahradiť srdce. „Odbil som ho, že je to nezmysel. Číra hlúposť. Krv predsa nie je voda,“ kedysi opísal už tiež zosnulý Bolf prvú reakciu na tú požiadavku.
 
Priznal však, že problém sa mu okamžite zavŕtal do hlavy. Obetoval dvojmesačné akademické prázdniny, „zašil sa“ v laboratóriu a už na konci leta priniesol smelému kolegovi hotové výkresy, výpočty, úplnú dokumentáciu „umelého srdca“.
 
Odvtedy sa datovalo jedno skutočné priateľstvo. Šimkovic umrel krátko po Bolfovi, obaja mali riadne vyše osemdesiat.
 
Práve vďaka prístroju srdce - pľúca, ktorý Bolf do dvoch rokov vyrobil doslova na kolene, mohli Ivana Zelenaya napokon operovať. Iba päť rokov po tom, čo sa vo Filadelfii podarila doktorovi Johnovi Gibbonovi svetová premiéra zákroku na dočasne zastavenom srdci, za ktoré bila zázračná mechanická pumpa.
 
Pumpa vydržala 1 300 operácií
 
„Mašinu“ najprv Bolf so Šimkovicom rok testovali na vyše sedemdesiatke psov. Zdokonaľovali detaily, zjednodušovali sprvu objemnú a nemotornú konštrukciu. Pomáhali im mechanici z bratislavskej Meopty a moravskej Metry Blansko, zvárači z výskumného ústavu, gumári z Matadorky a mnohí ďalší.
 
V kľúčový deň technici všetky súčiastky prístroja vyčistili, vyvarili vo vode a tri hodiny pred operáciou pumpu naplnili čerstvou krvou darcov. Ivanovi v umelom spánku chirurg otvoril hrudník a medzi roztiahnutými rebrami nahmatal pulzujúci srdcový sval. Presekol a podviazal veľké cievy. Potom mu operatéri do dutých žíl pri srdci a do jednej z hlavných tepien v stehne vsunuli trubice. Do niekoľkých sekúnd stroj prevzal činnosť pacientovho srdca. To prestalo biť a zostalo „suché“, bez prietokovej krvi.
 
Dieru v priehradke mohli lekári pohodlne zašiť.
 
Po 22 minútach sa zákrok skončil obrovským úspechom. „Bratislavská pumpa“ bezchybne fungovala aj nasledujúce tri-štyri roky a vykonali ňou asi 1 300 operácií. „Žiaľ, Ivan zomrel ešte ako mladý muž. Pridružila sa totiž chlopňová chyba, znovu musel na operačný stôl. Vývoj srdcových chlopní bol však vtedy len v plienkach,“ naznačil profesor Šimkovic pred piatimi rokmi chlapcov ďalší osud.
 
Slovenská Washkanská žila šesť hodín
 
Druhé nadchádzajúce výročie predznamenal 12. december 1967. V juhoafrickom Kapskom Meste vtedy 36-ročný Frederick Prins autom usmrtil matku s dcérou, ktoré si práve v blízkom obchode nakúpili pečivo.
 
Tragédia nečakane urýchlila vývoj medicíny. Srdce mladšej ženy, 25-ročnej Denisy Darvalovej, totiž o deň neskôr chirurg Christian Barnard z miestnej nemocnice Groote Shuur vložil do hrude 54-ročného Louisa Washkanského. Nový orgán ťažko chorému mužovi predĺžil život iba o 18 dní, ale medicíne sa otvorili úplne nové obzory.
 
Nasledujúce dva roky sa vo svete urobilo ďalších 120 transplantácií srdca. Bratislavská mala poradové číslo 25.
 
„Pacientka zomrela už po šiestich hodinách, čo v tom čase nebolo neobvyklé ani na zahraničných pracoviskách,“ povedal o tejto udalosti Mongi Msolly, súčasný riaditeľ Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb na ulici Pod Krásnou hôrkou, ktorý je „následníkom“ nemocnice na Partizánskej. Podrobnosti neuviedol s odvolaním sa na zákonnú ochranu osobných údajov. No zároveň potvrdil, že ústav archivuje len záznamy od svojho vzniku roku 1979.
 
Meno „slovenskej Washkanskej“ Šarloty Horváthovej však uvádzajú archívne noviny. Tie síce za „slovenskú Darvalovú“ spočiatku označili 46-ročného Pavla Važana, ktorý mal vyskočiť z výškového domu na Račianskej ulici. Neskôr sa však ustálili na inom darcovi, o čosi mladšom Michalovi Caňovi, ktorý údajne nešťastne spadol z vyvýšeného prvého poschodia domu na dnešnom Dulovom námestí, keď si zabudol kľúče a do bytu sa snažil vliezť oknom. Manželku nebohého mal celú noc pred transplantáciou prehovárať kňaz, aby povolila odber orgánu.
 
Samotný „prenos srdca“ urobil tím akademika Karola Šišku, hlavným operatérom bol docent Ladislav Kužela, obaja dnes už tiež nebohí. Asistovalo ďalších 30 odborníkov. „O 14.10 spoločne oznámili - srdce pracuje. Naštartovali sme ho elektricky, naskočilo ako dobrý motor. Teraz bije samostatne,“ napísala vtedy Pravda. Nanešťastie platilo to veľmi krátko.
 
Polemiky o etike neustali
 
O význame prvej bratislavskej transplantácie sa dodnes vedú spory. Niektorí odborníci ju chápu ako dôsledok nezdravého boja o prvenstvo, vedeného navyše v hektickom roku náhleho uvoľnenia socialistického režimu. Označujú ju za neetickú, dokonca za „pokus na človeku“. Nielen preto, že operovanou bola slobodná a bezdetná Rómka. Aj preto, že nemala v poriadku ani pľúca, pečeň a obličky.
 
Pred výmenou srdca jej tiež odstránili zhubný nádor a onkologickí pacienti takéto operácie nepodstupujú. Pod rýchly koniec sa podpísala aj skrytá cievna porucha a zlá zrážanlivosť krvi pacientky. Skúška znášanlivosti orgánu sa vôbec neuskutočnila, v tom čase však bola imunológia na nízkej úrovni aj vo vyspelom zahraničí. Msolly sa k tejto téme odmietol vyjadriť.
 
Na ďalšiu transplantáciu srdca Slovensko napokon čakalo presne 30 rokov. Prvú s prívlastkom „úspešná“ urobil v noci na 21. marca 1998 v Národnom ústave kolektív kardiochirurga Viliama Fischera. Príjemca orgánu, 58-ročný Štefan Petrík, následne plnohodnotne žil ďalších desať rokov.
 
 Zdroj: Pravda, str. 1-8 (08.07.2008)